reklama

Zázrak

Keď je človeku dobre, keď sa cíti fajn, keď život ide v pohode, zdravie slúži, dni ubiehajú bez väčších neúspechov - vtedy sa mu do vedomia vkráda záludný pocit spokojnosti, šťastia. Myslí na to, že je na tom lepšie než pred pár dňami, alebo že prežíva jedno z krajších období života. No keď tieto pekné dni pominú, krásna rozprávka sa skončí, vzdušné zámky zmyje dážď a Popoluška má zase zaracha, takže musí sedieť pri hrncoch hrachu a šošovice...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Neverím, že existuje človek, ktorý by nezažil nestabilnosť života. Neverím, že si niekto, kto má aspoň minimálnu schopnosť úsudku, dokáže povedať: Ja som večné šťastný. Neverím takýmto rozprávkam, pretože viem, že svet nie je prechádzka ružovou záhradou, nech by sme kráčali akokoľvek rýchlo, akýmkoľvek smerom a s kýmkoľvek po boku.

Možno sa niekomu darí vydržať v tejto euforickej epoche dlhšie, možno musí prežiť menej ,,zlých dní", možno si ich proste nevšíma, ignoruje. Ja takého človeka nepoznám a ak vy áno, napíšte mi to, som naňho veľmi zvedavý.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ja sám prežívam kolísavo, môj život je skutočná plavba. Raz vietor fúka priaznivým, raz nepriaznivým smerom. Niekedy sa nájde ochotný námorník, ktorý počas plavby pomôže, či skúsený kormidelník, ktorý mi nahradí aj maják. Niekedy sa nájde pirát, ktorý moju loď vyrabuje, ktorý si odnesie všetky poklady, ktoré som tak dlho a náročne zhromažďoval. A niekedy som zaslepený vlastným ziskom natoľko, že si nevšimnem plytčinu, útes, či plávajúce trosky inej lode, ktoré by mi mali byť upozornením. A niekedy niektoré fakty prehliadnem úmyselne a potom sám na seba nadávam, prečo som to len urobil, prečo som sa neriadil zdravým rozumom...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Až po takýchto zlých udalostiach (piráti, žraloky, stroskotanie a i.) sa však človek zastaví a spýta sa sám seba: Prečo? Čo som urobil zle? Prečo sa toto stálo mne? Poviem vám, tieto otázky si človek väčšinou kladie po nešťastí. Počas cesty nedával pozor na more, nestrážil v noci, nekontroloval posádku, nedozeral na smer plavby. V skutočnosti si až potom uvedomí, že jeho námornícka technika zlyhala a jeho schopnosti ukázali presný opak, teda jeho neschopnosť. Možno to tak ale má byť. Možno je prirodzené, že človek sa bojí iba v neistote, že dáva väčší pozor vtedy, ak už nazbieral nejaké tie zlé skúsenosti, alebo ak je v cudzích vodách, s inou posádkou, na inej lodi... Je toho veľa. Našťastie však existuje istý všeobecný námornícky princíp, ktorý je všetkým dobre známy a ktorý tak bezstarostne niektorí kapitáni obchádzajú. Tento princíp spočíva v tom, že po každej katastrofe, po každej pirátskej rabovačke, po každom stroskotaní je kapitán na ďalšej plavbe obozretnejší, než bol na predošlej. Je dôslednejší, pozornejší, viac podozrievavý voči podmienkam plavby, voči posádke, voči svojej vlastnej lodi. A tak platí, že čo človek zažije na vlastnej koži, z toho sa poučí najviac.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Keď sa my dostaneme na plytčinu, stáva sa, že náš život uviazne v Bermudskom trojholníku zlých dní, neúspechu, sklamania. Nevieme sa dostať z tejto bezradnej situácie a upadneme do zúfalstva. Voláme pomoc, posielame dymové signály, kričíme na otvorené more, dvíhame pohľad s prosbou k nebu. V človeku je od počiatku jeden významný pud: pud sebazáchovy. A tak keď sa dostaneme do nešťastia, snažíme sa zachrániť, zachovať sa. V človeku je tento pud iný, než v živočíchoch. Človek v núdzi inštinktívne obracia prosby k niečomu, čo niekedy nepozná, alebo s čím nemá skúsenosť. Počul o tom a pozná z počutia, že existuje čosi nadprirodzené, čo nevidí a čo existuje, čo mu dokáže pomôcť. Narovinu poviem, že človek sa v núdzi dovoláva Boha: ,,Bože, kdesi? Prečo ma necháš tak trpieť? Čo som urobil?" Zdá sa to byť zásadný omyl, lebo odpoveď neprichádza, hoci v skutočnosti ju len my nevidíme.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Máme taký hlúpy zvyk, že keď sa ocitneme v kaši, do myšlienok sa nám vkradne aj jedna charakteristická: ,,Teraz by som potreboval zázrak, aby som sa spamätal. Potrebujem zázrak, aby som sa z tohto dostal..." Ale je to tak naozaj?

Niektorí v zázraky neveria, lebo je to proti ich zdravému rozumu. Niektorí preto, lebo odmietajú čo i len pochybovať o niečom tak neuveriteľnom - predsa ani veda to nedokáže, tak ako sa to mohlo stať len tak, z ničoho nič?

Poviem vám, zázrakov je všade naokolo viac než dosť. Tie nebadateľné i badateľné, menšie i väčšie, niekedy úplne očividné a dokázateľné. Otázka však nespočíva v tom, aký zázrak máme čakať. Otázka znie: prečo potrebujem zázrak? Na plytčinu som sa dostal ,,vlastnými silami", tak prečo by som sa z nej nedostal tiež vlastnými silami?

Je isté: máme slobodnú vôľu a môžeme robiť, vulgárne povedané, čo chceme. Chcem zmeniť kurz, chcem rozvinúť plachty a zrýchliť, chcem zastaviť a zaplávať si, chcem zakotviť na tomto krásnom ostrove, chcem strieľať z diel po iných lodiach, chcem sa stať pirátom... Dôležité je však to, že prvý impulz musí vyjsť odo mňa. JA sa rozhodnem pre túto možnosť, pre túto, túto. Ja si zvolím cieľ, rýchlosť, posádku, vybavenie lode, náklad, trasu. Môžem sa poradiť s kamarátom-námorníkom, ktorý mi poradí kratšiu cestu, alebo s kamarátom-pirátom, ktorý mi odobrá výber zbraní pre posádku. Môžem sa poradiť s kým chcem a o čom chcem, ale nikto nerozhodne za mňa.

Keď čakáme zázrak, dovolávame sa tomu, aby nás niekto vytiahol z plyčiny, aby nás zachránil. Naše modlitby smerujú k Bohu s tým, aby urobil všetku namáhavú prácu za nás. ,,Bože, pošli po mňa inú loď. Bože, zdvihni morskú hladinu, aby som vyplával. Bože, nech majú moji chlapi toľko síl, aby potiahli loď". A my medzitým čakáme, kým sa nezjaví záchranná loď, kým sa nezdvihne príliv, kým iní nepotiahnu moju loď. Čakáme, že sa z problému dostaneme ,,zázrakom", teda inou mocou, než našou.

V skutočnosti sa z nijakého problému nedokážeme dostať bez pomoci niekoho iného, vždy nám pomáha Božia pomoc (rôznymi spôsobmi: cez inú loď, príliv, iných ľudí...). Načo teda čakať na zázrak? Očividný zázrak je jav, ktorý sa nevidí často a ktorý väčšinou vidia iba tí ,,vyvolení", ktorí si to zaslúžia, alebo ktorých chce Boh použiť pre dobro iných ľudí. Keď ostaneme v pozícii: ja čakám a nech sa to spraví, väčšinou sa nevyrieši nič, skôr naopak, loď sa zaborí ešte hlbšie do plytčiny.

Nečakaj zázrak. Skutočná pomoc príde až vtedy, ak vynaložíš najprv svoje sily. O tom je skutočná viera - nie očakávanie zázrakov, ale vlastná snaha podoporetá Božou pomocou. To je viera, každodenné zápasenie, neustála plavba za cieľom.

Plniť si každodenné povinnosti svedomito a konať s láskou a pokorou je pre mňa väčším zázrakom, než to, žeby hluchý znova počul. A preto chápem, že život je plavba, na ktorej treba vynaložiť všetky vlastné sily. Až potom ti pomôžu aj iní.

Martin Ivanecký

Martin Ivanecký

Bloger 
  • Počet článkov:  7
  •  | 
  • Páči sa:  1x

Keby na svete nebolo bláznov, géniov by si nikto nevšimol. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenáEcce homoCez maličkosti k veľkostiVo svetle a tichuAby hľadeli, ale nevideli

Prémioví blogeri

Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu