Je mi smutno.
Niekedy sa mi zdá, že smútok je pánom v mojom živote. Že obsadil kráľovské kreslo ostatným kandidátom a teraz panuje železnou rukou.
Kde sa podeli moje nádeje, moja viera?
Tichý hlások mi vždy napovedá, že v skutočnosti patrím naozaj medzi ľudí, ktorí toho dostali a dostávajú veľa. Hovorí mi, že je tu niekto, kto ma stále miluje, v každej chvíli, že niekomu na mne skutočne záleží.
A ja, úbohý človek, človek milión a predsa jedinečný, mám plnú hlavu zmätku. Zmätku z vecí, ktoré ma trápia, i ktoré ma netrápia. Je to ako keby som bol nainfikovaný nejakým vírusom, ktorý ma pomaly zožiera a proti ktorému sa nedokážem brániť.
Nevyberal som si, zato mám pocit, že to ja som bol vybraný. Nie okolnosti zapadajú do môjho života, ale môj život zapadá do okolností. Často ma sprevádza pocit, že som kulisou na tomto úžasnom javisku.
Som iba či až človek. Ľudský tvor, obmedzený a predsa dokonalý. Keď to viem, prečo sa neteším? Žijem životom, ktorý by niektorí určite chceli - hrám na husle, študujem na výbornej škole, som veriaci, mám rodičov, súrodencov, kde bývať, peňazí toľko, koľko potrebujem, kopec záujmov, dostatok času na mnoho vecí. Cestujem, súťažím, píšem básne, myslí mi to.
A predsa v mojom kráľovstve vládne smútok. Akoby som bol rozprávkou v zlom sne. Problém je v tom, že je to horšie - cítim sa ako zlý sen kaziaci krásnu rozprávku.
Prestal som sa zamýšľať nad istými vecami, je mi to už jedno. Je mi jedno, aké výsledky dosiahnem v škole, či stihnem alebo nie autobus, kto si čo myslí, ako vyzerám, aký som. Moje prílišné zaoberanie sa vecami pomaly ale isto prerastá do ľahostajnosti.
Ja neviem prečo. Prečo je to všetko tak. Prečo niektorí ľudia umierajú skoro, iní nie. Prečo niekto zomrie za pár sekúnd a niekto zomiera roky. Prečo sa niekto trápi a niekto žije bezstarostne. Neviem prečo.
Viem to, že existujem preto, lebo to tak má byť - lebo Láska. To nepotrebuje komentár.
A možno som bol kedysi plný falošnej radosti. Lebo čím viac si uvedomujem, tým menej radosti je v mojom živote. Je v pohode tešiť sa z dobrej známky, z vydareného koncertu, z vyhratej súťaže, s kamošmi v meste, pri dobrom filme, pri peknom rozhovore, pri prechádzke v daždi. No stále to nie je tá skutočná radosť.
Čakám nereálne? Som naivný? Rojko? Chlapča, ktoré sa nechce vzdať detstva a vstúpiť do dospelosti?
Čakám. Akoby čakanie bolo tým, čo je úplne normálne pre každého. Ale nie je. Toto nie je čakanie na električku, o ktorej každý vie, kedy má prísť. Toto nie je čakanie u zubára, čakanie na maturitnú skúšku, čakanie v rade na zmrzlinu.
Neviem čo čakám. Ani kedy to čakám. Ani ako. Viem však to, že celý ten proces môjho bytia sa raz tu na zemi skončí a ja potom konečne budem vedieť, na čom som. Ako to vlastne všetko je. Načo to bolo.
Chcel by som žiť čím dlhšie, aby som toho veľa stihol.
Chcel by som žiť čím kratšie, aby som sa z toho dostal.
Bojím sa smrti, no života viac.
A tak, keď zajtra odchádzam na týždeň do Belgicka, premýšľam o tom, či by mi vadilo, keby sme nedošli tam, prípadne späť. Cesta autobusom potrvá 24 hodín tam a toľko aj naspäť a dnes nie sú nehody ničím výnimočným. Nevadilo by mi to. Skôr sa bojím toho, že po návrate sa to všetko vráti do pôvodného cyklu.
Do cyklu, v ktorom niet radosti.